Aj to, ako sa mi občas niečo podarí. Recenzia. Skúška na matfyze. Kúpiť si pekný svetrík. Alebo knihu. Občas sa podarí aj hodina v škole. Alebo presvedčiť malého piataka, nech prekoná svoju lenivosť. Vynadať ôsmakom za podvádzanie. Stihnúť vlak do Prahy... A som tu.
V nedeľu naspäť do klietky. Ako náš vianočný králik. Prepych rozhrýzť koberce a káble od počítača, potom späť na slamu. Z vlaku vystupujem do úplne inej zimy ako do tej, čo som nastúpila. Stretávam sa s Japoncom Koheiom, ktorý priletel z Anglicka nakúpiť české knižky, a mrzneme tesne pred polnocou v bratislavských uliciach. Vravím, prepáč, že tak neskoro, tiež som potrebovala na víkend uniknúť do iného mesta. Vravím, to je neskutočná zima ako koniec sveta. Teším sa z čokolády. A zajtra sa budem tešiť z koláčikov od oktávanov. Ešte stále sú veci, ktoré sú nemenné a vždy potešia.
Napriek tomu, že dnes opäť nestíham. Nedobehnem na písomku. Našťastie je to len písomka z matfyzu, a ja to vravím dávno, ak by som bola aspoň trochu matfyzáčka, tak už tú školu dávno skončím. Miesto toho snívam o slovenčine, ktorú ani neučím. Úprimne, možno by som to ani nevedela. Keď si uvedomím, s akou benevolenciou si moje jazykové kompetencie vymýšľajú novotvary. Zastrájam sa: Okamžite si sadni do stoličky a čuč.
Občas je to podľa pravidiel málo expesívne, tak slová, ako pohľady. Robím si plány, ako už naozaj vydržím byť vážna. Alebo prísna. Na ľudí, aj na žiakov. Minulý víkend stretávka so spolužiakmi po piatich rokoch a nie je ničím zvláštna, veď sa vídame pomerne ešte stále. Iná je len tým puncom oficiálnosti. Na to si musí človek sadnúť. A nadýchnuť. A nemyslieť. Ukrajujeme si zo svojho veku a tancujeme v húfe šestnásťročných pubertiakov. Keď sú už príliš dotieraví, vravím spolužiačke: Povedz im, že sme učiteľky. A smejem sa.
Nie je to až také smiešne. Čosi zúfalé je na tom, ako si kradneme jeden z druhého aspoň trochu z našej školáckej mladosti. Tisneme sa k sebe, akoby medzi nami neexistovali vzdialenosti času aj priestoru, cieľov, plánov, budúcnosti. V tesnej blízkosti, ako boli kedysi naše lavice.
A ja a Aďa v spoločnej zašité úplne vzadu. Aspoň viem, za čo ma ten hore trestá mojimi terajšími žiakmi. Keď mi Aďa pošle cez deň sms-ku „Nenávidím septimu!“, len sa smejem, vitaj v klube. Vraj sa jej tam nejaké dve v zadnej lavici celý čas bavia a potom sa ešte urážajú, ak ich človek potrestá. A ja sa len zabávam: Nič ti to nepripomína?
Aj ja mám školu urážlivých detí. Už si plánujem, ako sa zajtra dotknem ich ega. Hádam ich to vyprovokuje k činom. Vravím si, to je len prvý rok. To bude už len lepšie. Raz budem celkom oceľová. A skúšam to stále znova, píšuc si prípravu na zajtra: vynadať im za písomky, za úpravu, za zápisy úloh, za zošity, za prístup. Aj som vynadala.
Filip píše: Učitelia sú učiteľmi iba preto, že patria do jednej z dvoch skupín. Buď sú masochisti alebo sadisti. Pre začiatok nie je zlé poznať svoju diagnózu.
