Ak spojenie „Letná škola SAS-u“ znie ešte stále „zašifrovane“, vnesiem doň trochu svetla. Laicky povedané, ide o trojtýždňový letný kurz zo slovenského jazyka určený pre cudzincov a všetkých milovníkov slovenčiny. Zdanlivo neuveriteľné, však? Už len to patetické „milovník slovenčiny“ vzbudzuje nedôveru, preto sa pokúsim veci uviesť na správnu mieru.
Paradoxne, SAS je skutočne v mnohých prípadoch o „fascinácii jazykom“, a dokonca aj tým naším, nech sa to zdá byť akokoľvek podozrivé. Ak už nie jazykom, tak aspoň krajinou, kultúrou či bývalými priateľkami. A tento záujem cudzincov o slovenčinu zase vzbudzuje fascináciu vo vás samotných. Je skutočne pravdou, že človek si do istej miery uvedomuje vlastný jazyk či kultúru až očami iných. V mojom prípade už aj cesta z Karlovej Vsi do centra mala po rokoch rutiny v autobuse plnom cudzích návštevníkov nádych čohosi nového. Nevraviac o množstve drobných detailov a úsmevných príhod, ktoré sa vám počas týchto troch týždňov takmer sypú ako na bežiacom páse.
Správne sú predpoklady, že teraz budem hovoriť o nevyspytateľnosti nášho jazyka, a to nielen gramatikou, ale napríklad už len foneticky. Niektoré naše hlásky totiž neexistujú v iných jazykoch. Tak sa potom pre študentov z Ázie náš sprievodca Robo stane Lobom, a v komickejšom prípade chybnej interpretácie dokonca Lobotom (pochopiac jeho meno ako Robot). Slovesá a ich skloňovanie, či vôbec tvorenie, je ďalším klzkým kameňom, a tak Taliani v meste autom neparkujú, ale „parketujú“. A vďaka krásnym frazeologizmom miesto „slona v porceláne“ sa možno správať ako „hroch v obchod na sklo“ či „štrciť prst škrc krak“. Že aj so slečnou a pani je to u nás trochu inak ako v angličtine či nemčine si môžu Nemci overiť na smiechu, ktorý vyvolá ich oslovenie. Lebo logicky, ak nie ste „pani“, tak ste zrejme „panna“. Až sa vás bude nejaký Američan pýtať „okey-dokey?“, tak má zrejme na mysli „odkedy-dokedy“. A zvolanie „ahoj, ahoj“ v podniku možno len znamená, že si neznámy návštevník chce objednať ďalšie pivo. Rovnako sa vám môže stať, že vtipy začnú byť zábavné nie pointou, ale podaním. O prízvuku nehovoriac, lebo nič nie je krajšie ako slovenčina s francúzskym prízvukom. A to je len zlomok kurzu slovenčiny, ktorý sa vám dostane v priebehu troch týždňov s cudzincami. Napokon, neostanem len pri jazyku. Svoje čaro má hoc aj spievanie slovenských ľudoviek s húfom Číňaniek.
O tom, že sa na chvíľu zrazili na jednom mieste mnohé kultúry, svedčilo viacero momentov. Dokonca aj zdanlivo príbuzné Poľsko by našlo isté rozdiely s našou krajinou, už len kvôli rasci, ktorú my pre jej „všadeprítomnosť“ takmer ani nevnímame, kým oni naopak. A zase, naša polnočná hostina u Kórejca, ktorá sa začala otázkou „Nebude to príliš pikantné?“, sa skončila napriek presvedčivému zamietnutiu našich pochybností takmer chŕlením ohňa.
Je zaujímavé sledovať, aký cit pre jazyk sa postupne vytvára u tých, ktorí ovládajú jazykov viacero. Potom už hádam ani nie je hriechom, že dieťa slovenských rodičov žijúce v Rakúsku, hovoriace popri tom španielsky a anglicky, si opakuje svoju päť rokov zabudnutú francúzštinu s dočasnou priateľkou na SAS-e.
A nielen cudzinci sa naučili, ako sa volajú a kde žijú. Aj vy už viete pozdraviť na raňajkách po čínsky. Viete, že na portugalského krásavca (resp. „šuhajíčka švárneho“, alebo univerzálnejšie: „playboy-a“) nemáte kričať „mučačo“, ale „rapáš“. Aj to, že nabudúce v múzeu nebudete Kolumbíjčana poúčať, že toto sú „putá“, lebo s malou nepozornosťou to vyznie ako nadávka hrubého zrna. Po troch týždňoch sa aj vy pristihnete, že hovoríte oveľa pomalšie, dôraznejšie a s výraznými gestami.
Mňa osobne fascinoval ešte jeden jazyk, neverbálny, a o to univerzálnejší. Bol ním úsmev, hádam jediný spôsob ako sa dorozumieť, bez toho aby ste museli v hlave vytvárať inojazyčné konštrukcie. A tak sa SAS hmýril úsmevmi od prvého dňa až do posledného, keď mal už aj svoj smutno-nostalgický nádych, zaťažený trojtýždňovými zážitkami.
Nevravím, že nie som zvyknutá na lúčenia a smútok následne, to patrí tak akosi prirodzene k danej veci, a po toľkých rokoch by mal byť človek hádam už aj odolný. Len jedna vec sa mení. Kým predošlé tábory s deťmi mi dávali do istej miery istotu, že sa s nimi čoskoro aj tak stretnem, lebo sme ohraničení pomerne malým priestorom jednej krajiny (na ktorú v lepšom prípade platí „režinka“), tu sa tie hranice akosi posunuli. Od Číny až po USA. A niekde medzi nimi akési „možno“, že hádam niektorých ešte uvidím, už len pre tú fascináciu, ktorá ich pritiahne aj o rok.
