Často som hrávala takú hru, už ani neviem ako presne, no v izbe som postavila triedu z hračiek a škola sa mohla začať. (Väčšinou ma hneď na to vyslali k babke a kým som sa vrátila, kde bolo, tam bolo, v upratanej izbe triedy nebolo.) Ale dočasný neúspech vás predsa nemôže zložiť. To je už dôvod druhý.
Bola to jednoducho choroba. Máme ju v rodine. Mamka učiteľka, babka učiteľka, jedna teta učiteľka, druhá teta učiteľka... ešte aj tá triedna v škole bola učiteľka. Pesničku som si teda vybrala a môže sa spustiť: Až raz budem učiteľkou, budem... Lebo keď ste malí, všetko je jasné a svet má správne rozmery. Je v tvare gombičky.
A potom, tých dôvodov sa ešte nájde oveľa viac, prečo „byť malým“ sa proste oplatí. Presne viete, čo chcete. A nič vás neodradí. Ani keď argumenty proti vášmu plánu sa hrnú zo všetkých strán, už celé roky naskakujú ako čísla na tachometri. Mamka sa sťažuje, babka sa sťažuje... ešte aj otec sa sťažuje, aj keď ten s „učiteľovaním“ nič nemá (až na to široké príbuzenstvo učiteľského pôvodu). A neskôr na vás pozerajú ako na blázna. Alebo: hlupáka. Alebo aspoň: chudáka určite.
Je to ako vo filme Jak přichází děti o iluze. Zo sna sa časom stane nočná mora, uvidíš! (Chechce sa mi sudička nad posteľou.) Aj teraz. Sedíme so spolužiakmi z gymnázia, čerstvými inžiniermi a magistermi, na kofole a každý sa teší na svoju novú prácu... programátora, manažéra, ekonomického poradcu, audítora a bohvie koho. Už nevedia doma obsedieť, je im trochu otupno z konca jednej etapy, a potom, každý sa teší na stravné lístky, a služobné cesty, a firemné auto, a byt v Taliansku, a dobrý plat... Nuž, aj ja sa teším, aj keď trochu rozpačito. Veď komu sa mám chváliť, že idem učiť? Aj keď na školu pre nadané deti... Aj keď to prišlo tak poľahky... Aj keď nám od septembra možno zvýšia nástupnícke platy... Každý z nich by pozrel nechápavo: Za také peniaze a s tvojou hlavou?
Nuž áno, ešte stále som asi nevyrástla. Byť s deťmi sa totiž oplatí. Vedia presne čo chcú a neboja sa mať veľké sny. Hádam nám (bláznom, hlupákom, chudákom) niektorý z nich raz ničo vybaví (aj v tejto dobe, keď „byť učiteľom“ sa už veľmi nenosí). Mám totiž taký príbeh na záver, v ktorom to všetko vypálilo trochu nešikovne. Škoda len, že je tak povediac osobný. Budem totiž možno od septembra učiteľka a budem mať možno o čosi lepší plat, lebo „sa podarilo prepustiť päť percent učiteľov (miesto plánovaných troch)“. Ale to je zatiaľ iba správa v novinách. Že budem mať vyšší plat aj vďaka tomu, že moja mamka je bez miesta, to sa nikde nepíše. Z gombičky sa stal riadny gombík, či skôr gombíčisko, akosi ho neviem rozopnúť a detské veci sú už trochu pritesné.