reklama

Zopár (po)odhalení o jednom autorovi a jednej knihe...

Poodhalenie úvodné – citová spoveď: Mám rada Vilikovského knihy. Zatiaľ ma každá vedela prekvapiť. Zatiaľ ma žiadna nesklamala. Nie je to inak ani s poslednou, Čarovný papagáj a iné gýče, ktorá vyšla tohto roku vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)
Obrázok blogu

Poodhalenie prvé – Vilikovský včera: Zvláštne je, že v čase keď, sa jazyk stal nástrojom na presadzovanie unifikovanej podoby umenia, aj života vôbec, pričom sa za veľkými vetami skrývala transparentná prázdnota a deformácia, tak práve vtedy podrobil Vilikovský významy slov neúprosnému preverovaniu. Z prvotne rozbiehavého autorského výkriku počas citovej výchovy dospievania sa postupne vykľuli dôkladne cielené prózy smerujúce až neúprosne do jedného miesta, ba často len do jedinej vety (hoci aj v spánku), ktorú by si mal človek povedať. Lebo viaceré z Vilikovského textov sú zamerané na prehodnocovanie každého významu, akési dôsledné premieľanie slov na jazyku a hľadanie toho najpresnejšieho pomenovania (prekvapivo – „nenájditeľného“), aby potom, v predsmrtnom kŕči končiacej éry autor vypľul do obehu už vyše desať rokov dozrievajúcu „atrapu zmontovanú z jazyka“. A aby v rovnakom čase náhlej citovosti z pohýnania sa ľadov vyplavilo na hladinu aj ostatné city, či priam šokujúce citové eskalácie, a keby len na hladinu, skôr tam, kde nás prekvapia, prinajmenšom na štvrté poschodie. V „slobodných“ deväťdesiatych máme následne možnosť čítať v akomsi retro-štýle (ktorý je však ešte stále takmer pre každého bytostne osobný) zabudnuté listy pre súdružku Achtenbergovú alebo si môžeme pozrieť chutný detektívny trhák pešieho príbehu. A nielen tie sú v ponuke, ale to už necháme na čitateľa, po ktorých stopách sa vydá, či po strojvodcových alebo do Pompejí. Nuž aj taký je Vilikovský.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Poodhalenie druhé – Vilikovský dnes: Teraz akoby naopak, v dobe, ktorá si tak klišéovito zakladá na pluralite názorov a skrýva sa za neúprimnosť mnohoznačných a polemických vyjadrení, Vilikovský akoby natruc, akoby náhodou, píše „takmer plynulo“. Čitateľ sa už nezadrháva na večnom spochybňovaní významu, hľadaní správnej vety či pravdivosti príbehu. Náhle je tu rozprávanie, ktoré budí dojem „čítavosti“, bez sebemenších zakopnutí. V skutočnosti však len zdanlivo. Lebo všetky tie „ľahko“ napísané riadky v sebe ukrývajú neuveriteľnú rafinovanosť autora. Veď nie je napokon majstrovstvom zvoliť každé slovo tak dokonale, že vás nevyruší, ako to robí práve v tejto knihe Vilikovský? Ale možno práve to je na nej podozrivé. Takže predsalen... Iba ďalšia hra s čitateľom? Iba ďalšia poloha autorových textov? Alebo čosi iné?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Poodhalenie tretie – nazretie veselé: Pristúpme teda na jeho hru. Tí menej nároční túto knihu strávia bezbolestne a s pôžitkom z čítania. A pre náročnejších, ktorí nenaletia na lacné rozprávačky, navrhujem preveriť napríklad všetky naratívne techniky tých niekoľko (osem) poviedok. V jednej sa nám prihovára skriňa na mŕtvoly (Telovka), v druhej postava nakladá vlastnému autorovi (Modré obdobie Kúcanského-Smitha), v ďalšej sa v závere z nejasného rozprávača (alebo presnejšie „prihovárača“) vykľuje celý čas hľadaná postava (Veľké more, oceán). Dôvtipné, nápadité, osviežujúce, s vyústením, ktoré nás nenechá chladnými. Rovnako ako celá séria vtipno-ironických príbehov o nie práve najvydarenejšom (vý)kvete socialistickej epochy, spisovateľovi Kúcanskom. Tri poviedky (Kríza stredného veku, Čarovný papagáj úspechu, Modré obdobie Kúcanského-Smitha), v ktorých vystupuje so všetkou svojou smutno-smiešnou noblesou strateného a neúspešného človeka, možno celkom jasne časovo zaradiť. Nie náhodou pôsobia, rovnako ako aj iné poviedky (Báseň v próze, Veľké more, oceán) tejto útlej zbierky, tak trochu „rozpačito“, akoby vám po chrbte napriek úsmevu na tvári prešli zimomriavky. Veď Vilikovský napokon nehovorí o veciach pre nás vzdialených a svoje ironické zrkadlo nastavil šikovne tak, že je jeho odrazom zasiahnutý nielen text ale aj ten, kto do neho nazrie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Poodhalenie štvrté – nazretie dojímavé: Zároveň sme však nepovedali to najdôležitejšie. Napriek zdanlivej náhodnosti Vilikovský nič nevolí bezúčelne (už aj prítomnosť „Charlieho“ na obálke aj v poslednom riadku je podozrivá). Dokonca svoje texty, ako už vieme z prípadov minulých, podrobuje vnútornému dozrievaniu a vypúšťa ich až „v správnom čase“. Je zaujímavá napríklad poviedka Báseň v próze, ktorej „kratšiu verziu“ (alebo ide len o podobné variácie ako v prípade Márie B.?) nájdeme už v Slovenských pohľadoch z r.1990. A práve za týmto skrytým účelom sa pomedzi sériu rozprávaní (nielen) o osude komického Kúcanského preplieta iná línia poviedok, naoko nesúvisiacich, a predsa s oveľa závažnejším citovým posolstvom. Ide o poviedky Gašpar, Melichar, Baltazárová a Pán spomienok, ktoré sa tématicky dotýkajú smrti otca. V oboch je prítomný človek, v jednej ako chlapec, v druhej ako dospelý muž, ktorý je zasiahnutý touto stratou príliš skoro na to, 1. aby sa ho dotkla okamžite v celej svojej závažnosti, a súčasne 2. aby sa s ňou dokázal vysporiadať aj po mnohých rokoch. V prvej je dočasnou katarziou spánok malého chlapčeka, v druhej nájdenie toho najintímnejšieho, čo muža spája s otcom, a to vlastnej spomienky. Nie náhodou pôsobia tieto poviedky takmer autobiograficky. V tejto knihe ide teda predsalen o čosi viac, autor je znova o čosi osobnejší. Načo zastierať, tie príbehy majú čo robiť so svojou úprimnou dojímavosťou. Ale nebol by to Vilikovský, keby aj tú trochu náhle vyvretej osobne zraniteľnej citovosti nezamaskoval aspoň názvom zbierky. A iné gýče. Veď napokon gýč nemá ďaleko od dojatia, nie však od dojatia nad príbehom, ale nad tým, ako sa sami dojmeme nad vlastným dojatím z neho, (trochu prizložité, však?) Nuž nechajme to tak...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Poodhalenie záverečné – opakovanie s (ne)očakávaným záverom: Koniec koncov, šlo mi celý čas len o „poodhalenia“, nie úplné odhalenia. Rovnako ako aj Vilikovskému. Je na nás, či uveríme v dojímavosť (miestami až vlastného) príbehu alebo si len chceme prečítať dobrú knihu. A ako som už povedala na začiatku, možno sa opakujem ako papagáj, no Vilikovský je (nielen) pre mňa majster (postmoderného) písania (možno až „hviezda“, ale to by znelo už ako gýč), hovoriaci o veciach tak neuchopiteľných ako cit a s takou dávkou rozprávačskej uveriteľnosti, že často sa ani nepozastavíme nad tým, ako odovzdane mu aj tento raz podliehame.

(27.6. - A dovoľme si ešte jednu hru na uveriteľnú prepojenosť fikcie a skutočnosti. Aj Vilikovský je len človek, ktorý sa niekedy a niekde narodil. Napríklad aj dnes. Preto: Všetko najlepšie.)

Zhrnutie: Iba zdanlivo sme chceli byť odľahčene vtipní, aby sme tak zastreli závažnosť nášho odhalenia, ktoré je pre autora vecou tak osobnou (na všetkých rovinách interpretácie).

Hana Tichá

Hana Tichá

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu