Vtedy nemám slov, vtedy si poviem len to priemerné, zato presné: wau. Lebo tak to chodí, dôverčivé slovenčinárky môže dojať len naozaj dobre napísaná kniha, sympatický kritik, ktorý vie o takej knihe presvedčivo rozprávať alebo ten, ktorý je aspoň tak pútavý rozprávač, ako ten na papieri. A práve na jedného som mala to šťastie v utorok naraziť.
Ktosi mi raz povedal: Ako môžeš tak hrozne rozprávať, keď vieš takto písať? (Bez ohľadu na to, ako písať viem, či nie.) A ja vravím: veď práve. Keby človek pôsobivo hovoril, nemá potrebu skrývať myšlienky do papiera. Našťastie to neplatí. Našťastie, niekedy je to tak veľmi naopak, až sa zem zatrasie. Tak Lustig, ako aj Rakús.
Stanislav Rakús, človek–vedec, človek–spisovateľ a človek–rozprávač (ostatné identity veselo zamlčiac). Ten, ktorého som si želala vytiahnuť na štátnici, lebo o Temporálnych poznámkach by sa mi najľahšie rozprávalo. Ten, ktorý učil Pražáčikovu mamku a vďaka ktorému si teraz čítam Lodgea, lebo cesta od knihy ku knihe je občas nevyspytateľná a kľukatá. Škrtám si, ktorého z tých mnohých Rakúsov poznám. Prvého zo tri roky, druhého asi rok, tretieho ani nie tri dni. A práve ten posledný ma dostal tento utorok.
Na „Bagalovom“ L.C.A. výročí, pri príležitosti, tá sa napokon vždy nájde, tento raz špeciálne určená Rakúsovým knižkám, ktoré L.C.A. nanovo vydáva. A ja sa v duchu teším, v duchu usmievam, akú mám telepatiu s knihami, nie je to ani mesiac, čo som si naplánovala svoju fiktívnu prácu (fiktívnu, lebo zatiaľ nenapísanú) z Rakúsa a teraz vidím, že sa pri mojom knižnom fetišizme, iracionálne ignorujúcom výšku učiteľskej výplaty, nebudem musieť zháňať po knižniciach po starých vydaniach.
Hádam by som mala hovoriť o zúčastnených na tomto podujatí (v priestoroch Artotéky na Kapucínskej ulici v Bratislave) - o autoroch doslovov ku knihám (Žucha, Andričíkovci, Zajac), o moderátoroch (Koloman Bagala a Peťo Darovec) alebo o obecenstve, ktoré nebolo tiež neznáme, ba dokonca až podozrivo preplnené postavami „od literatúry“. Podobne ako sú preplnené tie Rakúsove knižky postavami podobnými...
Mala by som hovoriť o jeho knihách, o ich smutno-smiešnosti, o tom, čo je v nich napísané aj o tom, čo tam napísané nenájdete, a predsa je to citeľné... Mala by som sa držať pravidiel informačného písania o podujatiach a spisovateľoch, lebo sa to od textu očakáva. Tak, ako sa zvykne očakávať, že budete hovoriť spisovne, distingvovane a vážne, prípadne dokonca o sebe.
A potom náhle príde niekto až odkiaľsi z Prešova a spustí na vás toľko úsmevných príhod trnavským nárečím (aké sympatické, potichu nariekam za mojou záhoráčtinou, ktorú som už dávno zaprela), prepojených nevyspytateľne a kľukato, že sa cítite ako najväčší „opičák“, ktorý sa nestačí diviť. A neviem v čom bolo to čaro, možno v ľahkosti a spontánnosti rozprávačstva, s akým Rakús púšťal von svoje obľúbené príbehy, možno v tom, ako sa dá vážne i nevážne čarovať (približovať, vzďaľovať, upútať, uniknúť, presvedčiť) slovami, občas dokonca aj bez sedemročného cizelovania a škrtania, a možno to bolo kdesi za tým.
Lebo knihy a ľudia sú v mnohých prípadoch o pocite. A hoci si už obsah alebo skutočnosť človek nepamätá, dojem ostáva. Niekedy vzácne príjemný. Tak pri Rakúsových knihách, ako aj pri osobe.
Pre píšucich opičákov-blogerov a iných čítajúcich opičákov o opičákovi-rozprávačovi Rakúsovi s radosťou napísala písať sa zaúčajúci opičák-Tichá:)
